Ložiská medených rúd v regióne Dobšinej a Rožňavy
Ložiská medených rúd v regióne Dobšinej a Rožňavy
in Meď v Európe – medzinárodný seminár, Banská Štiavnica 2003
Jedna z najslávnejších kapitol baníctva na východnom Slovensku znamenala ťažbu medených rúd. Podľa doložených záznamov medené rudy sa v tejto oblasti so striedavou intenzitou dobývali už od 12. storočia. Výskyt medených rúd bol veľmi početný. V oxidačnom a cementačnom pásme skoro všetkých železorudných ložísk Spišsko-gemerského rudohoria sa vyskytovali medené nerasty. Mnohé železorudné ložiská obsahovali medenorudné minerály aj v primárnom pásme a práve tieto sa v minulosti zužitkovávali na meď (Rožňava-Mária).
Najvýznamnejšou etapou vývoja baníckej história mesta Dobšiná bola ťažba železných a nikel-kobaltových rúd, avšak svoju dôležitú úlohu pre rozvoj baníctva v tomto regióne zohralo aj vyhľadávanie a ťažba medenorudných nerastov. Prvé zmienky o ťažbe týchto rúd sú známe z historických údajov zo 14. storočia. V 15. storočí sa spomínajú opustené bane na Zembergu a Schwarzenbergu. Ťažba týchto rúd v 17. a 18. storočí sa rozvíjala najmä zásluhou mesta a spolupráce so súkromnými ťažiarmi. Mesto Dobšiná vykazovalo najmä v 18. a 19. storočí organizačne, ekonomicky a odborne mimoriadne prosperujúcu banícku a úpravnícku činnosť. Dobývanie sa realizovalo na pozemkoch v majetku mesta, buď vo vlastnej réžii, alebo prenájmom. Od roku 1850 riadilo túto činnosť už namiesto banského majstra, samostatné riaditeľstvo Mestských baní Dobšiná. Ťažené medené rudy sa upravovali do 17. storočia prevažne ručne, priamo pri baniach a to vyklepávaním bohatých Cu-zhlukov. Neskoršie sa už používali mechanické úpravnícke zariadenia, stupy a iné rozdružovacie metódy. Koncentráty sa zhutňovali niekedy priamo pri baniach. V 18. storočí bola postavená v Stratenej huta na spracovanie Cu-Ag rúd. Prevádzka huty bola v roku 1810 zastavená a ťažiari boli nútení voziť rudy až do oblasti Spišskej Novej Vsi, čo zvyšovalo ich náklady.
V druhej polovici 19. storočia došlo takmer k úplnému zániku medenorudného baníctva na celom Slovensku. Ťažba sa čiastočne zvýšila začiatkom 20. storočia, keď sa vytvorila účastinná spoločnosť zo spoločnosti: Dobsinai rézmuvek – Magyar bánya – Hegy Risto s právom dobývania medených rúd v banských poliach Coburg a erár. Spoločnosť Magyar bánya pracovala hlavne na Schwarzenbergu (Gápeľ), Vyšnej Slanej, Rejdovej (Za skalou). Na spracovanie rudy bola v roku 1908 postavená pri železničnej stanici Dobšiná úpravňa so zariadením dodaným z Anglicka. Spoločnosť Dobsinai rézmuvek sa sústredila hlavne na oblasť Zembergu a Gúgľa smerom na Mlynky. V rokoch 1912-1915 postavila v Mariánskej doline úpravňu, do ktorej zariadenie dodala firma Krupp, ako i vlastnú malú hydroelektráreň na rieke Hnilec. Bola začatá i výstavba huty v Dobšinej, ktorá sa však neukončila. Spoločnosť Hegy Risto sa sústredila na ložisko Himmelskorn pri južnom okraji mesta Dobšiná. Počas prvej svetovej vojny medenorudné ložiská, hlavne Gápeľ a Hirschkohlung, podliehali vojenskej erárnej správe. Ťažba sa zintenzívnila a preprava rudy z Gápľa sa riešila postavením lanovky do údolia. P. Rozlosnik (1935) udáva, že v tých časoch sa ročne spracovalo 3200 ton vyklepanej medenej rudy s obsahom Cu 10,5 % z medenorudných ložísk oblasti. Po skončení prvej svetovej vojny ťažba medených rúd začala stagnovať. Pokusy o jej obnovenie boli na lokalitách Hirschkohlung firmou Szahall-Szalo z Rimavskej Soboty, od ktorej v roku 1925 odkúpila práva spoločnosť Magyar bánya. Tá vyzmáhala na tejto lokalite dedičnú štôlňu a pokračovala v overovaní vývoja zrudnenia v hĺbkovom pokračovaní. Po druhej svetovej vojne niektoré lokality overoval vyzmáhaním štôlní Východoslovenský rudný prieskum, š.p. a neskoršie Geologický prieskum, š.p. Spišská Nová Ves, závod Rožňava (vrtné práce), ale bez (v súčasnosti ekonomicky priaznivých) pozitívnych výsledkov.
Významnejšie ložiská medených rúd okolia Dobšinej
Ložisko Gápeľ (Schwarzenberg)
Ložisko patrí medzi najstaršie známe ložiská opisovanej oblasti. Dokladom toho sú i ručne tesané banské diela. P. Rozlosnik (1935) osobne zaznamenal vo vrchnej Vilmoš štôlni vytesaný rok 1726. Ložisko bolo opustené v 18. storočí a znova otvorené počas prvej svetovej vojny. Orientačne boli v rokoch 1954-1956 vyzmáhané niektoré štôlne bývalým VSRP, š.p.
Mineralizáciu ložiska tvorí kremeň-ankerit-sulfidická výplň žíl. Zrudnenie vystupuje v horninách permu – pestré zlepence, pieskovce, bridlice. Smer žíl je 320-330os plytkým 10-30o úklonom k JZ. Sústava žíl, šošoviek a pravdepodobne i impregnácií dosahuje smerný a hĺbkový rozsah okolo 100 metrov s kolísavou mocnosťou 1-3 m. Kvalita výplne v najbohatšej žile sa pohybovala od 3,5 do 6 % Cu (P. Rozlosnik, 1935). Hlavnými minerálmi výplne žíl podľa G. Halahyjovej – Andrusovovej (1959) sú: ankerit, kremeň, pyrit, arzenopyrit, turmalín, chalkopyrit a málo tetraedrit.
Ložisko Himmelskorn
Ložisko sa nachádza južne od okraja mesta Dobšiná, v údolnej nive Dobšinského potoka. Známe je už od roku 1763, kedy banskí podnikatelia J. Kamenický, M. Kaiser a J. Hanisko založili spoločnosť na jeho ťažbu. Ložisko bolo otvorené 95 m hlbokou šachtou a ťažba bola na túto dobu pomerne významnou. Podľa záznamov z 19. storočia tu pracovalo do 200 baníkov. Zložite hydrogeologické podmienky, čerpanie vody a následne veľmi silný prítok vody spôsobili, že ťažba bola zastavená. V 80. rokoch tohto storočia bolo hĺbkové a východné pokračovanie zrudnenia riešené orientačným šikmým vrtom, avšak s negatívnym výsledkom. Chalkopyritové zrudnenie je viazané na karbonát – kremenné žily a impregnácie v prekremenených porfyroidoch gelnickej skupiny paleozoika.
Ložisko Hirschkohlung
Počiatok dobývania ložiska orientovaného na východ od mesta nie je známy, ale pravdepodobne siaha až do 15. storočia. Opustené banské diela boli znovu otvorené v 18. storočí. Zaujímavý je údaj pána Kolomana Horala (predtým K. Guttmann), ktorý v najspodnejšej – dedičnej štôlni videl a zakreslil hĺbkové pokračovanie žily o mocnosti 1,6 m. Dedičná štôlňa bola vyzmáhaná i bývalým VSRP, š.p. v rokoch 1954-1956.
Zrudnenie vystupuje na styku gelnickej a rakovskej skupiny paleozoika. Siderit-ankerit-kremeň-sulfidická žila má smer 60o s úklonom 30-40o k JV. Smerný rozsah je cca 700 metrov a po úklone cca. 200 m. Maximálna mocnosť žily bola 2 m. Minerálna výplň: ankerit, menej siderit, kremeň, chalkopyrit, tetraedrit, arzenopyrit, pyrit, markazit.
Ložisko Za skalou
Ložisko sa nachádza SV od obce Rejdová na ľavom brehu rieky Slaná v rovnomennom kopci. Podľa údajov K. Pappa (1919) boli na ložisku vyrazené štôlne Ladislav, Klotilda, Siegfried, Štefan a dobývanie prebiehalo do roku 1921. Ložisko predstavuje žilníkovo-impregnačné zrudnenie reprezentované hlavne chalkopyritom. Lokálne boli ťažené žily o mocnosti 1-3 m. Smerný rozsah zrudnenia je cca 900 m, hĺbkový cca 100m. Zrudnenie vykliňuje na styku porfyroidov s fylitmi. Minerálne zloženie: chalkopyrit, tetraedrit, siderit, pyrit, kremeň, ako i pestrá škála sekundárnych minerálov Cu – covellín, kuprit, tenorit, malachit, azurit, rýdza Cu. Kvalita zrudnenia bola 1-2,5 % Cu, v oxidačnej zóne boli však obsahy značne nižšie.
Ložisko Zemberg
Ťažba medených rúd na tejto lokalite sa uskutočňovala na pripovrchových žilných systémoch siderit Ni-Co rúd, viazaných na bázické teleso Gúgeľského masívu. Najvyššie časti týchto žíl mali zvýšený podiel chalkopyritu a tetraedritu, ktoré boli ručne vyberané a upravované na Cu a Ag koncentráty. Dokladom zvýšeného podielu týchto minerálov na žilách sú i dnes viditeľné staré odvaly po ručnom preberaní s množstvom malachitu a azuritu.
Ložiská medených rúd okolia Rožňavy
V južnej časti Spišsko-gemerského rudohoria sa nachádza jedno z najstarších známych rudných polí v tejto oblasti. Výskyt a dobývanie Cu-rúd bolo zaznamenané na viacerých lokalitách blízkeho okolia Rožňavy a to:
1. Rudný rajón v okolí masívu Volovca
2. Rudný rajón v okolí Kalvárie, Rozgangu a Rákoša
3. Rudný rajón na Banskej stráni v masíve Tureckej
Koncom 17. a začiatkom 18. storočia sa o banské podnikanie v rožňavskom chotári pokúšali nielen rožňavskí mešťania, ale aj obyvatelia susedných i vzdialenejších banských miest. Išlo im hlavne o zakladanie nových baní, ale aj o dobývanie v starých, opustených banských dielach. Najväčší záujem o ťažbu medenej rudy mali obyvatelia blízkej Nadabuly, ktorí ťažili hlavne na vrchu Glazur, nachádzajúcom sa sčasti v nadabulskom chotári. O úspech sa pokúšali aj poprední rožňavskí mešťania a cudzinci, predovšetkým pri otváraní starých opustených baní na striebro a meď, ktorých sa v rožňavskom chotári nachádzalo viacej. Jednou z najstarších známych baní v okolí Rožňavy, v ktorej sa ťažila meď, bola Csengo bánya, známa už v roku 1498. Iniciatívy pri obnove ťažby sa chopilo mesto v roku 1743 a pre tento účel vytvorilo ťažiarsku spoločnosť Csengo bánya, ktorá so striedavými úspechmi ťažila v nej meď a striebro asi do roku 1753. V roku 1765 sa tu stretávame aj s viedenskými ťažiarskymi spoločnosťami, ktorých členovia boli viedenskí šľachtici. Títo sa baníčeniu nerozumeli, ale chceli výhodne investovať a dosiahnuť vysoké zisky. Ich optimizmus utvrdzovala aj skutočnosť, že sa na investíciách podieľal erár i predstavitelia banských úradov, ktorí boli zárukou serióznosti banského podnikania. V týchto podmienkach bola opäť obnovená ťažba na bani Csengo bánya v roku 1765 za spoluúčasti eráru a viedenskej ťažiarskej spoločnosti baróna Boreya, ktorá sa rozpadla asi v roku 1771. Do vlastníctva Rimavskomuránskej spoločnosti sa banské miery v oblasti Szollomálu a Rozgangu dostali kúpou od grófa Andrássyho. Spoločnosť ich vlastnila až do konca druhej svetovej vojny a znárodnenia banského priemyslu.
Žila Mária patrí medzi najstaršie žily v Spišsko-gemerskom rudohorí a z povrchu sa dobývala pravdepodobne už od 13. storočia na meď a striebro. Priamym pokračovaním žily Mária je už spomínaná žila Csengo. Najvýznamnejšími žilnými štruktúrami banského systému bane Mária sú v minulosti ťažené žily Mária a Mayer a tiež geologicky overené žilné štruktúry Pallag, Podložná a Strieborná s hojným zastúpením striebronosného tetraedritu v rudnej výplni.
Novodobá ťažba na bani Mária sa obnovila počas druhej svetovej vojny a trvala do roku 1993. Ložisko bolo otvorené roku 1942 úpadnicou po úroveň 6. obzoru a neskôr slepou jamou Mária do úrovne 13. obzoru (od +180 do -170 m. n. m.). Z ložiska sa ťažila komplexná Fe-Cu ruda bohatá na Ag, Sb, Hg, Bi a do úrovne 8. obzoru je ložisko vyťažené. Dĺžka žily Mária je 1500 m, hĺbkový dosah asi 750 m. Jej smer je SV-JZ, má úklon 40-80o k SZ, resp. JV. Bilančný vývoj je 700 m dlhý s kovnatosťou Cu 1,03%, Fe 35,06%, Sb 0,073%. Mocnosť žily veľmi kolíše, najväčšia je 22 m, priemerná 1,9 m. Spodná časť ložiska je vyvinutá v porfyroidoch, resp. v zelenkavých očkatých metapelitoch, vrchná v matapsamitoch. Žila má veľmi jednoduchú mineralizáciu. V siderite sú žilky kremeňa s hojným tetraedritom, v menšej miere pyritom a podradnejšie chalkopyritom. Ale podrobným štúdiom sa zistil rad ďalších primárnych a sekundárnych minerálov. Z nerudných je to albit, turmalín, chlorit, ankerit, kalcit, baryt, z rudných arzenopyrit, pyrotín, markazit, zlato, sfalerit, magnetit, hematit. V oxidačnej zóne sa vyskytuje limonit, baryt, malachit, azurit, rýdza meď, rýdze striebro, rumelka, covellín.
Ložisko nebolo v roku 1992 zaradené do útlmu rudného baníctva. Do roku 2000 udržiavala baňu ťažobná organizácia Želba, a.s., Spišská Nová Ves, pre prípadnú budúcu ťažbu a využitie suroviny. Využitie bolo podmienené doriešením technológie získavania úžitkových prvkov z komplexných rúd, ktoré by zabezpečilo nevyhnutné investície na obnovu banských a úpravárenských zariadení. Na základe komplexného ekonomického zhodnotenia a prehodnotenia všetkých dlhodobo skúmaných aspektov technológie spracovania rúd bolo v roku 2000 rozhodnuté o zakonzervovaní ložiska. Celý projekt využitia bol zhodnotený ako nerealizovateľný.
Hlavnými dôvodmi boli:
- nedostatok finančných prostriedkov, resp. nezáujem viacerých potenciálnych zahraničných investorov po zvážení konkrétnych rizík
- znižovanie cien medi a striebra na svetových trhoch a veľmi veľká rizikovosť návratnosti investícií
- nedoriešenie spracovania tetraedritovej zložky zrudnenia hydrometalurgickou metódou
Samovoľným zatápaním Bane Mária s jej veľkým rozvojovým plánom ostáva v útrobách zeme overených 5,6 mil. ton zásob polymetalickej rudy.