Karol Duck Dobšiná

Baníctvo na Slovensku v 13.storočí 


Trináste storočie je obdobím významného rozvoja baníctva na Slovensku. Pred 13.storočím sa v banskej ťažbe a banskom podnikaní uprednostňovalo ryžovanie a dobývanie povrchových rúd z tzv.oxidačnej zóny, ktoré boli ľahko dobývateľné a rozmelňovateľné. Vyťažovanie povrchových partií rudných žíl v oxidačnej zóne bolo veľmi produktívne a rentabilné aj na menších ložiskách, lebo kovnatosť rúd bola vysoká, výrobné náklady nízke a rudy sa dali ľahko a jednoducho zhutňovať. Povrchové dolovanie trvalo dlhú dobu a malo veľký rozsah (už aj pred 13. storočím), čoho dokladom sú haldy, spomínané v dokladoch z 13. storočia. Po vyčerpaní povrchových partií rudných žíl sa najn-iä od druhej polovice 13. storočia všeobecne prechádzalo na hlbinnú ťažbu, čo si vyžadovalo zdokonalenie nielen techniky dobývania, ale pre inú skladbu rúd vznikali problémy aj s ich zhutňovaním. Znižoval sa obsah kovu v rudách. Preto na získanie určitého rnnožstva kovu z rudy bolo treba spracovať omnoho väčšie množstvo rudy ako predtým. Na hlbinné dolovanie bolo treba raziť hlboké a dlhé vertikálne a horizontálne banské diela (šachty a štôlne), vybudovať vetracie komíny a zabezpečiť odvodňovanie, na čo všetko boli potrebné nemalé finančné prostriedky.

Podstatne vzrástol počet banských revírov a vznikom banských miest, za účasti hostí a kapitálových investícií z cudziny sa vytvorila potrebná inštitucio-nálna základňa na podstatné zvýšenie a trvalú plynulú prevádzku banskej ťažby. Koncom storočia sa podarilo vo väčšej miere preniknúť do tohto podnikanía aj cirkevným a svetským feudálorn, čím sa vytvorili základy pre tzv. zemepánsku banskú slobodu, ktorá sa uzákonila až v nasledujúcom storočí. Prirodzene, záujem o rozkvet baníctva mal predovšetkým panovník, pretože popri medi a železe sa v najväčšej rniere ťažili rudy obsahujúce vzácne kovy (zlato, striebro), ktoré sa už na najvyššom stupni barbarstva stali hlavným a všeobecným peňažnýrn tovarom, prv než sa začali raziť peniaze.

Najvýznamnejším banskýrn revírorn na Slovensku na začiatku 13. storočia bol banskoštiavnický revír, v ktorom vtedy bola vysoká produkcia tzv. elektrónu, t.j. striebra, obsahujúceho aj zlato. Postupne sa banské dolovanie rozšírilo aj do širšieho okolia Banskej Štiavnice (Pukanec). Od polovice 13. storočia sa významným stal aj nový banskobystrický revír, v ktorom sa dobývali strieborné a medené rudy na Španej Doline, v Starých Horách a na Pieskoch, pričorn Bystričania mali právo vyhľadávať rudy a otvárať bane v celej Zvolenskej župe. Nepochybne ich pričinením došlo aj k pokusom o banské podnikanie v Liptove (Ľupča, Hybe), kde sa však nedosiahli podstatnejšie úspechy. Aj v širšorn priestore Kremnice možno počítať už pred polovicou 13. storočia s banskou ťažbou, ktorá tu však, vzhľadom na ťažkosti s dobývaním tvrdej rudy, len živorila a k väčšiemu rozvoju banského podnikania došlo až (najneskoršie) začiatkom 14. storočia.

Zrejme na starú tradíciu nadväzovalo na ťažbu zlata orientované baníctvo v údolí Rimavy, kde jeho centrom bola Rimavská Baňa. Už roku 1270 dostali tamojší baníci právo zužitkovaf aj haldy niekdajších starých baní. V Gemeri

v okolí Štítnika už v polovici storočia jestvovali vyhne na spracovávanie železa a v Brzotíne sa ťažilo zlato. V druhej polovici 13. storočia sa rozvinula aj ťažba striebra v Rožňave a azda vtedy už aj v Jasove. Pravdepodobne (pre malú výnosnosť) neúspešné pokusy o banskú ťažbu sa podnikli aj v Novohrade (Lovinobaňa a Cinobaňa).

Nepochybne už v tretej štvrtine 13. storočia sa významným centrom dolovania striebra stala Gelnica s baňami nielen v Hnileckej, ale aj v Smolníckej doline, kde sa v peciach a vyhniach spracovávala najmä železná ruda a železo. Rovnako už koncom 13. storočia sa začalo s ťažbou medenej a železnej rudy v Spišskej Novej Vsi, kde rudné ložiská ležali mimo jadra mesta (podobne ako v Banskej Bystrici).

Hlavnýrn majiteľom (vlastne banským podnikateľom) bol panovník (Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Gelnica), ale už aj v 13. storočí významný zástoj hrali cirkevní feudáli: ostrihomský arcibiskup v Rožňave, kaločský arcibiskup v Rirnavskej Bani a jasovský prepošt. Všade však, aj na kráľovskej aj na zemepánskej pôde hlavnými výkonnými banskými podnikateľmi a baníkmi boli obyvatelia banských osád a rniest. Najvýznamnejšími banskýrni mestami boli Banská Štiavnica, Banská Bystrica a Gelnica. Aj Ľupča a Hybe v Liptove, pravdepodobne aj Krupina dostali výsady kráľovských banských miest. Zemepánskymi banskými mestami boli Rimavská Baňa, Jasov a od roku 1291 aj Rožňava, ktorej výsady sú však až z nasledujúceho storočia. Vyspelejšie výrobné formy v baníctve prinášali so sebou podnikatelia a baníci z cudziny. Staršia vlna kolonistov v Banskej Štiavnici zrejme pochádzala z alpských zemí, novšia (okolo polovice storočia) z Dolného Saska. Aj v ostatných mestách a banských revíroch pochádzali podnikatelia a banskí špecialisti prevažne z nemecky hovoriacich krajín.podnikateľských spoločností), čo zrejme súviselo s ustavičným zvyšovaním nákladov a potrebou veľkých investícií na prevádzku a rozširovanie hlbinného dolovania.

Celú banskú činnosť v rámci krajiny riadili mincovné a banské komory, z ktorých jedna mala sídlo v Banskej Štiavnici. Sídlo ani jednej mincovnej komory v 13. storočí nebolo na Slovensku; celé územie Slovenska patrilo do kompetencie mincovnej komory v Budíne. Celkove o baníctve v 13. storočí na Slovensku možno povedať, že ohromne vzrástlo kvalitatívne aj kvantitatívne a tvorilo významnú časť banskej produkcie v celouhorskom rámci. Aj to celkove prispelo k tomu, že Slovensko po hospodárskej stránke malo v Uhorsku koncom 13. storočia omnoho významnejší zástoj než na začiatku storočia. Výnosy z baní na Slovensku tvorili v druhej polovici storočia významnú položku v príjmoch uhorského panovníka. Veľká prospektorská činnosť, vykonávaná od druhej polovice 13. storočia, vytvorila základy pre ďalší obrovský rozmach baníctva na Slovensku v nasledujúcom storočí, keď sa baníctvo na Slovensku stalo významným hospodárskym čmiteľom z celoeurópskeho hľadiska.

Hoci aj v priebehu celého 13. storočia bolo ťaženie a spracovávanie rúd kráľovským regálom, čo prakticky znamenalo, že presne určená časť kovov vyťažených z vydolovaných rúd patrila (ako banská daň - urbura) panovníkovi, udelené výsady umožňovali banským mestám a podnikateľom organizovanie celej ťažby úplne vo vlastnej réžii, podla vlastných vedomostí a skúseností. Už v 13. storočí sa vyvinula inštitúcia banského majstra, ktorého ustanovovala mestská vrchnosť, ale plat dostával z kráľovskej banskej komory. Mal dozor nad celou banskou výrobou a nad banským osadenstvom v chotári rnesta a mal nad nírn aj súdnu právomoc. Koncom 13. storočia, najskôr v Banskej Štiavnici, sú už aj doklady na spájanie sa viacerych banských podnikateľov (teda vytváranie podnikateľských spoločností), čo zrejme súviselo s ustavičným zvyšovaním nákladov a potrebou veľkých investícií na prevádzku a rozširovanie hlbinného dolovania.

Celú banskú činnosť v rámci krajiny riadili mincovné a banské komory, z ktorých jedna mala sídlo v Banskej Štiavnici. Sídlo ani jednej mincovnej komory v 13. storočí nebolo na Slovensku; celé územie Slovenska patrilo do kompetencie mincovnej komory v Budíne. Celkove o baníctve v 13. storočí na Slovensku možno povedať, že ohromne vzrástlo kvalitatívne aj kvantitatívne a tvorilo významnú časť banskej produkcie v celouhorskom rámci. Aj to celkove prispelo k tomu, že Slovensko po hospodárskej stránke malo v Uhorsku koncom 13. storočia omnoho významnejší zástoj než na začiatku storočia. Výnosy z baní na Slovensku tvorili v druhej polovici storočia významnú položku v príjmoch uhorského panovníka. Veľká prospektorská činnosť, vykonávaná od druhej polovice 13. storočia, vytvorila základy pre ďalší obrovský rozmach baníctva na Slovensku v nasledujúcom storočí, keď sa baníctvo na Slovensku stalo významným hospodárskym činiteľom z celoeurópskeho hľadiska.